pre časopis Dieťa 10-11/2021

Dvadsať rokov dojčenia

Mojich desať rokov dojčenia s tromi deťmi mi donedávna na naše slovenské podmienky prišlo ako veľmi pekné číslo. Samozrejme dúfajúc, že časom bude čoraz viac podobných mamičiek ako som ja. Číslo dvadsať rokov, ktoré mi povedala moja známa pri letnom rozhovore a zmienke o dojčení, mi temer vyrazilo dych. Povedala som si, že toto musím zaznamenať a sprostredkovať aj iným mamičkám.

Manželia Hlbockí sú v Piešťanoch známe osobnosti, najmä v kresťanských kruhoch. Spoznali sa v SĽUKu a od roku 1988 priviedli v spoločnom manželstve na svet osem detí, najmladší má dnes 9 rokov. Katka nádherne spieva, učí na hudobnej škole a jej spev temer denne robí sväté omše krajšími. Spoločne hrajú a spievajú na svadbách či pohreboch, predvádzajú výchovné koncerty s folklórnou tématikou, predstavujú ľudové piesne z rôznych regiónov Slovenska a množstvo hudobných nástrojov, ktoré sú obohatením nielen pre deti, ale aj pre pedagógov. Ich deti talenty zdedili a ďalej ich rozvíjajú.

Ako prvé sa priplietol do rozhovoru otec Peter  s tým, že on síce nedojčil, ale rady by vedel dávať aj on. Čo s bábätkom, ktoré dlhšie nekakalo, či necikalo alebo čokoľvek iné. Okrem dojčenia samotného, i keď aj to už uňho jeho synček skúšal, ale nepochodil :-). Predsa len roky skúseností. Mamička Katka bola sama dojčená len tri týždne, jej sestra dva týždne, i keď sa ich mamička veľmi snažila.

Prvé dieťatko, Jožka, mala v 21 rokoch. Chodila do práce, popri tom na konzervatórium – od 6 tich mesiacov (raz za týždeň).  Prvé materské mesiace strávila u rodičov, ktorí jej poskytli maximálnu pomoc. Do štyroch mesiacov plne dojčila, potom kvôli návšteve školy začala občas odsávať. Jej mama, babka, zatiaľ dokŕmila dieťatko fľaškou, s malou dierkou. Dieťatko vtedy ešte akceptovalo aj prsník. Keď však v piatich mesiacoch babka chcela uľahčiť pitie malým zväčšením dierky, tak dojčenie skončilo. Mamička ešte bojovala do ôsmeho mesiaca odsávaním, čo jej bolo veľmi ľúto, lebo mliečka veľa. Spätne si to vyčíta a uvedomuje si, že to po tých štyroch mesiacoch nemala vzdať, ale vydržať s ponúkaním. Takže prvé dieťatko 4+4 mesiace dojčenia s odsávaním.

Druhé dieťatko, po 2 a ¾, Mária. Ešte stále chodila do školy. Mamička bola rozhodnutá v prípade potreby nepoužiť fľašu, ale lyžičku. Nebolo to však potrebné, lebo bábätko bolo väčšinou veľmi dobré a dokázalo prespať čas, i niekoľko hodín, keď bola mama v škole. Do jedného roka dojčila bez problémov, potom skúsila ponúknuť sunar, aby malo dieťa „ pre istotu“, keď nebude doma. Skončilo to temer okamžite odstavením. Chyba, ktorú dnes tiež veľmi ľutuje, už by to tak nikdy neurobila. Takže rok dojčenia.

Tretia, Anička, po 3,5 roku. Dojčená bola 22 mesiacov, keďže prišlo ďalšie tehotenstvo a v treťom mesiaci stará pani suseda zo susedstva ju vystríhala pre ďalším dojčením. V jej prípade to bola asi naozaj dobrá rada, nakoľko na druhý deň po odstavení začala krvácať a tehotenstvo bolo rizikové (prvých päť tehotenstiev bolo rizikových). Lekár pritom pred krvácaním nemal proti dojčeniu v tehotenstve žiadne námietky, skôr naopak.  Peťku v brušku Boh zázračne zachoval a mamička celú dobu Aničke sľubovala, že keď sa narodí, môže dostať mliečko. Naozaj tak bolo a asi mesiac po narodení sestričky sa dojčili spolu tandemovo.

Štvrtá, po 2 a ¼ roku Peťka. Dojčená bola 1,5 roka, nakoľko bola opäť tehotná. Prakticky pri všetkých deťoch menzes, okrem prvého, nabehol po roku. Smutná išla večer za dcérkou s fľašou mlieka, ktorú malá videla prvýkrát. Veľmi sa obávala, ako to zvládne, ale malá ku jej prekvapeniu ju prijala absolútne bez problémov. (tu je pekne vidieť, že dojčenie je vždy druhoradé. Prvoradý je láskyplný vzťah s mamičkou)

Piaty, Miško, po dvoch rokoch. Dojčený bol 2roky a 2 mesiace, opäť ukončenie kvôli tehotenstvu.

Všetky deti inak priberali veľmi dobre, 8kg v štyroch mesiacoch.

Šiesty, Jurko, po 3 rokoch. Dojčený 4 roky. S ním ma aj kopec dojčiacich zážitkov. Napr. keď mal 15 mesiacov, veľmi často sa v noci budil, lebo mu išli zúbky. Raz v noci mu povedala: „ Jurko, ty si už veľký chlapček, maminku musíš nechať v noci spinkať. Keď ma necháš v noci spinkať, maminka ti potom cez deň mliečko znova dá. Ale v noci ma musíš nechať spinkať, lebo ja nevládzem, bolí ma chrbátik.“ Od toho momentu, mal 15 mesiacov, ako keby uťal. V noci potom, aj keď zamrnkal, som len otočila chrbtom, on sa otočil chrbtom a spali. Dovtedy ju aj 15 krát za noc budil. Od toho momentu ju v noci nechal úplne a cez deň vedel, že to mliečko dostane. Potom to mnohým mamám radila, lebo treba sa vedieť šetriť. Myslíme si, že oni sú len malinkí, ale nie sú hlúpi. Oni veľa vnímajú a veľa vedia. Normálne mu treba vážne povedať ako veľkému človeku. „Nevládzem“.  On to od toho jedného razu pochopil. Ale keď bol chorý, to aj cez deň,  cez noc, dojčila hocikedy. Stále sa budila, stále bola hore, lebo chcela, aby veľa pil, lebo ani nechcel jesť. To vedela, že dojčenie je počas choroby najlepšie.

Ďalším zážitkom bolo, mal 2,5 roka, keď raz počas vystúpenia detí v Dome umenia v Piešťanoch, rodičia a malé deti sedeli v hľadisku ako diváci, dostal hlad a chuť na mliečko  a potajomky dostal pod tričkom najprv z jedného prska a potom z druhého).

Raz dostal chuť na mliečko, keď k nim prišiel na návštevu Mikuláš. Začal potichúčky vyjednávať (asi sa ho bál) a mamička Katka mu vysvetľovala, že sa to nehodí. Mikuláš si to všimol, žmurkol na mamu a povzbudil ju: „Len mu dajte mamička“. 🙂

Siedmy,  Martin, po 5tich rokoch. Dojčený 4 roky. S ním tiež bola zaujímavá debata. „Mami? Jedla si? Pila si? Máš ho slabé!” Chodil s nimi na vystúpenia, po ktorých prišiel, napil sa mliečka a spinkal v autosedačke. Tiež pri ňom platilo, keď sa cca v 17tich mesiacoch dohodli, že maminka si musí v noci oddýchnuť. Na danej dohode treba trvať a dieťatko ju bude rešpektovať. V tej dobe bola naozaj unavená, bolel ju chrbát, potrebovala fungovať pri toľkých deťoch. Treba vedieť určiť hranice. Večer dám, ráno dám, ale v noci nechaj maminku vyspať. Keď sú deti choré, je to niečo iné.

Osmy, po 5tich rokoch, Jakub. Dojčený 5 rokov. Veľmi zaujímavo a živo rozprávala ako oznámila príchod bábätka súrodencom. V tej dobe už boli aj vysokoškoláci, reakcia každého bola iná, ale nakoniec sa všetci tešili.

Pri posledných dvoch na odstavenie mali veľký vplyv aj starší súrodenci, ktorí už zapárali a lákali na lepšie atrakcie ako je prsko. Ale deti statočne odolávali.

Keď tie dojčiace roky spočítame, vyjde nádherných dvadsať rokov najkrajšieho vzťahu s dieťaťom. Spolu s tehotenstvom naplno využité ženstvo jednej mamičky. Niekto sa možno obáva, či dlhodobé dojčenie nemá vplyv na zdravie, naopak. Po kontrole úrovne vápnika doktorka zhodnotila, že ho má na úrovni, ani čo by nikdy nedojčila. Je nádherným vzorom pre všetky dievčatá a mladé ženy, že rodina nie je na príťaž rozvoja, práve naopak.

Opýtala som sa ešte na snahu niektorých kresťanov, ktorí sa snažia mať veľa detí a kvôli tomu odstavia dieťa skôr, aj po roku. Pokladá to za neprirodzené. Keď sa stalo, že musela odstaviť, bola tehotná (pozn. – lekár zakázal aj styk s manželom, nielen dojčenie), tak sa veľmi modlila, aby to zvládla. Ale bolo jej veľmi ľúto, že musela odstaviť, čo sa stalo trikrát. Ale aby odstavila preto, aby mala ďalšie, to nie. Najkrajší a najlepší vekový rozdiel pokladá trojročný. Mamička si už oddýchne. 3,5 – 4 roky je už veľa. Pri dvojročnom rozdiele je to staršie dieťatko ešte malé. Možno majú spolu lepší vzťah, ale je to väčšia záťaž. Už 5 ročný rozdiel je veľký, ešte tam mohlo byť jedno. Takto je problém aj v posúvaní oblečenia.  Pri menšom rozdiele nie je. Pri mladších, kde je väčší rozdiel, sú väčšie žabomyšie vojny, čo pri starších, kde bol malý vekový rozdiel, nebolo. Nikdy sa však do ďalšieho dieťatka nesilili. Vždy to brali tak nejako prirodzene.  Ak by prišlo, vždy by ho prijali. Kľudne by mala dvakrát toľko detí, naozaj.

Príklad rodiny Hlbockých je krásny aj v tom, že od počiatku nezasahovali umelými prostriedkami do plodnosti, ale prijali deti tak, ako im ich prirodzenosť priniesla. Mamička Katka svoju plodné a neplodné dni pozná veľmi dobre, ale aj napriek tomu nikdy špeciálne neriešili teraz áno, teraz nie. Prijali, čo Boh dal.

Prichádzajúce bábätko bolo vždy súčasťou rodiny. Hoci bolo v brušku, čítali sa mu rozprávky, spievalo, rozprávalo sa o ňom. Keď prišlo na svet, okamžite do rodiny zapadlo.

Každé jedno dojčenie si vychutnávala, dojčila aj hodinu. Vtedy oddychovala, čítala, modlila sa. Deti veľmi dobre priberali, už v pôrodnici trhali rekordy.

Nosič nemala, ale deti s mamou všetko robili, boli veľmi dobré. Keď sa dobre napapali, dobre pospinkali. Veľmi veľa im spievala, počúvali rozprávky z magnetofónu, hrali sa na tie rozprávky. Prvé dieťatko bolo najťažšie, lebo sa nemalo s kým hrať, ale keď už boli dvaja, už sa prehrali. Za každého počasia boli vonku 3-4 hodiny – s tými najmladšími už menej. Mala klokanku, ale bola nepoužívala ju, bola nepohodlná. Zato jej dcéra Mária dnes pre svoje deti nosič používa.

Dojčiace vzory nemala žiadne. Dojčiť videla synovca, ktorý je o 5 rokov starší od jej najstaršieho. Bola jednoducho presvedčená, že dojčiť bude a hotovo. Vzorom možno boli starí ľudia, staré matky, ktoré dojčili dlho. Tiež mala dobrú pediatričku, ktorá ju v dojčení veľmi podporovala.

Bol to krásny rozhovor, kde by sme vzájomne vydržali ešte dlho spomínať rôzne historky z dojčenia. Týmto chcem manželom Hlbockým poďakovať za príjemne strávené chvíle.

PS: Mimochodom, práve v deň nášho rozhovoru mali 35 výročie kedy ju otec Peter požiadal o ruku.