Breastsleeping – laktospánok

Publikoval

Pre časopis Dieťa 02-03/2020

Profesor James McKenna

Neexistuje niečo také ako spánok bábätiek, ani nič ako kŕmenie prsníkom (dojčenie), existuje jedine spánok na prsníku (laktospánok, resp. kojospánok)

Laboratórium spoločného spánku profesora Jamesa McKennu skúma ako prostredie pri spaní odráža potreby rodiny. Presnejšie, ako to ovplyvňuje matky, dojčenie a dobrý vývin fyziologických a psychologický potrieb dieťaťa.

Za použitia tradičných antropologických a zdravotníckych výskumných  techník  rúca mýty a poskytuje vedcom, rodičom a spravodajským médiám presné vedecké informácie o rôznych režimoch spánku vrátane bezpečných postupov spolužitia.

Preklad odborného článku o novom termíne Breastsleeping:

 

 

 

 

 

Kompletný preklad odborného článku:

 

Mobbs a kol. (2015) opisuje potrebu a prínosy okamžitého a neprerušovaného kontaktu, vrátane spoločného spánku, na vytvorenie vhodného základu pre optimálne dojčenie dojčiat, novorodeneckú väzbu a rast mozgu. Na podporu tohto modelu prekladáme nový koncept „spánku na prsníku (laktospánku)“, ktorého cieľom je pomôcť vyriešiť debatu o spoločnom spánku a rozlíšiť významné rozdiely (a súvisiace výhody) dojčiaco-spoluspiacej diády (pozn. úzko spätá dvojica matka a dieťa) v porovnaní s s nedojčiaco-spoluspiacou situáciou, kde kombinácia dojčenia-spoluspania sa praktikuje bez známych rizikových faktorov. Dojčenie je tak fyziologicky, behaviorálne prepletené a funkčne vzájomne prepojené s formami spoločného spánku, že my navrhujeme termín „spánok na prsníku (laktospánok)“ na potvrdenie

  1. kritickej úlohy, ktorú hrá bezprostredný a trvalý materský kontakt pri rozbehu optimálneho dojčenia;
  2. skutočnosti, že normálny, ľudský (a človeku príbuzných druhov) spánok bábätka možno odvodiť iba zo štúdie dojčiacich diád, nakoľko kontakt matky a dieťaťa ovplyvňuje tvorbu a prijímanie materského mlieka, sprievodné a následné metabolické a iné fyziologické procesy dieťaťa, architektúru spánku matky a dojčaťa vrátane spánkových rytmov, ako aj frekvenciu a dĺžku dojčenia;
  • toho, že spánok na prsníku dojčiacej diády zahŕňa úplne odlišné behaviorálne a fyziologické vlastnosti v porovnaní s nedojčiacimi matkami a ich deťmi. Je potrebné rozlišovať tento diadický kontext a dať mu vlastnú epidemiologickú kategóriu a prínosy pre posúdenie rizík.

Zahŕňajúc evolučnú teóriu a prirodzené selektívné procesy ako silný vysvetľujúci rámec, Mobbs a kol. (1) prehodnocujú model toho, čo teoretik pripútania – vzťahovej výchovy John Bowlby (2) mohol nazývať optimálnym „prostredím evolučnej prispôsobivosti“, v rámci ktorej sa dojčenie vyvíjalo. Je iróniou, že veľkou slabinou Bowlbyho inak širokospektrálnej  formulácie a vysvetlenia „pripútania“ bolo jeho podceňovanie úlohy materského mlieka a dojčenia v etiológii (pozn. – Etiológia je náuka o pôvode a príčinách, napr. chorôb). Namiesto toho Bowlby na to, aby dieťa presvedčilo matku, aby investovala do jeho prežitia, zvýraznil iné faktory – zvýraznenie atribútov tváre (veľké oči umiestnené na strednom okraji tváre, obklopené odzbrojujúcimi líčkami)  a emocionálne atraktívne, reflexné behaviorálne reakcie dieťaťa ako je podmaňujúci pohľad alebo ukončenie plaču po upokojení a úsmev dieťaťa. Podľa Bowlbyho sa tieto ľudské detské rysy vyvinuli, aby rozšírili sadu fylogenetických charakteristík nás ako primátov tak, aby pomohli motivovať matky (a ostatných) nielen dojčiť a nosiť, ale aj chrániť svoje deti pred predátormi.

Naopak, Mobbs a kol. k počiatočným mechanizmom podporujúcim pripútanie priraďujú iné priority než aké dal Bowlby. Zdôrazňujú absolútnu ústrednosť dojčenia a zvlášť volajú po nevyhnutnej potrebe jeho rozvoja.  Mobbs a kol. tvrdia, že novorodenci potrebujú od začiatku neobmedzený a okamžitý kontakt s matkou vrátane spoločného spánku na zabezpečenie maximálnehoj rozvoja dojčenia. Zatiaľ čo je tam mnoho ďalších faktorov, oni predpokladajú, že neprítomnosť neobmedzeného kontaktu matka-dieťa od samého začiatku, je významnou prekážkou, aby dojčenie trvalo dlhšie ako tri mesiace (3).

Okamžitý a trvalý kontakt, nevyhnutný predpoklad, Mobbs a kol. označujú ako vzájomné „vpečatenie“. Tento termín však používajú iným spôsobom ako  etológ Konrad Lorenz, ktorý ním odzrkadľuje odovzdávanie materskej investície  u niektorých cicavcov a iných stavovcov. Stále však tvrdia, že vpečatenie uľahčuje a umožňuje (prinajmenšom) okamžitý a inštinktívny posun novorodenca smerom k vytvoreniu rozpoznania areoly orálnym dotykom, pri ktorom sa dieťa prvýkrát prisaje. Tento úspech Mobbs a kol. opisujú ako „matka v ústach“ alebo „prisatie“, jednoduchý, ale dôležitý krok k pripútanosti.

Prvé prisatie následne naštartuje tvorbu mlieka, ale aj začiatok špecifického zmyslového a signalizačného vzťahu medzi matkou a dieťaťom, ktoré v najbližších týždňoch pravdepodobne podporí určité smerovanie neurologického rozvoja dieťaťa, vrátane potenciálneho zmarenia nepotrebnej neurónovej regresie podporou zapojenia zmyslov, ktoré zvyšujú hustotu neurónov a zlepšujú prepojenie (4).Vidíme náznaky týchto možností v nových priekopníckych štúdiách, ktoré ukazujú, že materské mlieko môže uplatniť organizačný účinok pri budovaní „štruktúr“ mozgu primátov významným zvýšením rastu bielej hmoty v porovnaní s dojčatami kŕmených umelou výživou (5). Tieto zapojenia, ktoré zahŕňajú prakticky všetky zmyslové orgány, sú teraz dobre zdokumentované (6) a poskytujú oporu, z ktorej vyplývajú zložitejšie, emocionálne založené, kognitívne sprostredkované identifikácie vzorcov pripútania sa alebo, ako Mobbs a kol. kreatívne predstavuje odkazujúc špecificky na pripútanie sa matky a dieťaťa, posun dieťaťa od „matky v ústach“ ku „matke v oku“

Elegantne vo svojej jednoduchosti poskytujú autori stručný opis orálneho hmatové rozpoznávania, o ktorom tvrdia, že je dosiahnuté prostredníctvom Merkelových (hmatových) buniek vytvorených v prvom trimestri fetusu. Neskôr sa zistilo, že sú hustejšie rozptýlené po celej sliznici ústnej dutiny dieťaťa a sú výborne prepojené s prefrontálnou senzorickou kôrou novorodenca. Preto do zoznamu základných charakteristík neurologicky nezrelého človeka (alebo „exterogestáta“, aby sme nezabudli využiť opis Ashley Montageho), ktorého nedokončený mozog, centrálny nervový systém, imunitné, respiračné, tráviace, termoregulačné a pohybové systémy vyžadujú nepretržitý kontakt a blízkosť na maximalizovanie frekvencie dojčenia, pridávajú základný diel, od ktorého závisí ich model. Vyzývame však k opatrnosti, aby sa nezamieňal labilný, či flexibilný proces bondingu s jednoduchou „udalosťou“, kde sa vypnú všetky šance po “biologickom budíčku“, ktorý ukončuje kritické obdobie, po ktorom je potenciál bondingu značne znížený. Povediac toto, súhlasíme s tým, ako sa tento model približuje evolučnej teórii s prekrývaním sa s teóriou vývojových systémov, ktorá v západnej vedeckej debate o určení najoptimálnejších postupov v starostlivosti o dieťa a ako a prečo deti reagujú tak, ako reagujú, obvykle chýba alebo je podceňovaná.

V stávke je, samozrejme, samotné materské mlieko a jeho dostatok, podporované neobmedzovaným prístupom ku prsníku (nekazené náhradami, cumlíkmi či separáciou pri spánku). Pre dojčiace matky je naozaj náročné držať svoje bábätká mimo svojej postele, čo sa dá vysvetliť skutočnosťou, že telo matky je jediné prostredie, na ktoré je novorodenec prispôsobený (6). Je to matkino telo (z behaviorálneho i fyziologického pohľadu), ktoré neuveriteľne citlivo kontroluje zraniteľné ľudské mláďa (6) a za predpokladu, že tehotenstvo bolo bez fajčenia a matka nepije alkohol, je to „pridaná hodnota“. Určite telo matky nie je nehybná smrtiaca zbraň, nad ktorou nemá matka žiadnu kontrolu a na ktoré ani jej dieťa neponúka žiadnu spätnú väzbu. Toto sa dramaticky líši od stvárnenia súčasných kampaní „Bezpečného spánku“ v USA alebo štúdií, na ktorých sú založené, kde sa matky podobajú na neživé drevené valčeky alebo kovové sekáčiky na mäso.

Pretože je známe, že spoločné spanie zvyšuje frekvenciu dojčenia v noci  dvoj- až trojnásobne (6,7) a je dokázaný pozitívny vzťah medzi dlhodobým dojčením a spoločným spaním, jednoznačných výhod vyplývajúcich z tejto praxe je mnoho:   Napríklad, významná ochrana pred rôznymi detskými chorobami a stavmi, vrátane SIDS, ktoré sú závislé od počtu dojčenia: t.j. čím viac dojčenia, tým viac ochrany.  Dojčenie prináša významné zdravotné výhody taktiež matkám. Bartick a kol. (8) zistila, že prínosy dlhodobého dojčenia pre matku vôbec nie sú triviálne. Jej údaje ukazujú, že suboptimálne (t.j. nedostatočne dlhé) trvanie dojčenia v USA majú za následok ročne takmer 5 000 prípadov rakoviny prsníka, takmer 14 000 nadmerných infarktov a viac 50 000 prípadov vysokého krvného tlaku.

Hoci zatiaľ nie je známa priama súvislosť ako dojčenie chráni bábätká pred SIDS, pripomeňme si, že ľudský novorodenec s iba 24% objemu mozgu oproti mozgu dospelého jedinca je neurologicky najmenej zrelým primátom, najpomalšie sa vyvíjajúcim a jeho fyziologická regulácia a podpora najviac závisí od tela matky. Niet pochýb, že pre ľudské mláďatá a ich opatrovateľov narodiť sa tak predčasne nebola len nevyhnutnosť (kvôli energetickej zaťaži na matkinu fyziológiu, a taktiež kvôli prekážkam v pôrodných cestách), ale aj nevýhoda. Avšak tie isté prekážky a adaptačné výzvy, ktoré udržujú naše zraniteľné a energicky náročné deti nažive, vytvorili jedinečnú sadu ľudských vlastnosti ako je zdieľanie jedla, všežravosť, empatia, vysoko náročné rodičovstvo, novorodencov hľadajúci kontakt, spoluprácu, zdieľanú starostlivosť o mláďatá (spolupráca pri výchove) vrátane kultúry, s technologickými inováciami a symbolickými a jazykovými možnosťami ako ich produktami (6,7,9,10).

Presnejšie povedané, časť týchto „sád“ vyvíjajúcich sa vlastností zahŕňa materské a otcovské nervové a endokrinné systémy, ktoré pomáhajú vysporiadať sa s vkladmi ľudských rodičov, ktoré, ako pripomíname, sa tvoria za rozličných sociálno-ekologických podmienok a sú ovplyvnené rozmanitými kultúrnymi zvykmi. Avšak, tieto vyvinuté systémy, ktoré umožňujú starostlivosť počas dňa sú rovnaké ako tie, ktoré pomôžu uprostred noci vyčerpaným rodičom postarať sa (vo väčšine prípadov) o dieťa aj v tých najnáročnejších chvíľach, zobrať svoje dieťa (ak ho už nemajú pri sebe) na ochranu, kŕmenie a starostlivosť (a často aj viac spánku) (6,9). Rodičovská biológia človeka a to, čo z nej vyplýva, pretrváva (a darí sa tomu), odrážajúc historickú selekciu, ktorá sa vzťahuje k našim hyper-závislým deťom (9,10) napriek tomu, že západné lekárske organizácie sú robia všetko, čo je v ich silách, aby odrádzali od biologickej potreby spoločne strávenej noci.

Bohužiaľ, v západných spoločnostiach, otázka kde majú dojčatá spať nie je dnes o nič ľahšia než tomu bolo pred tisíc rokmi, keď Katolícka cirkev prostredníctvom pápežskeho cirkevného vyhlásenia odporučila, aby deti spali vo vlastnej kolíske až do veku troch rokov. Toto rozhodnutie bolo v skutočnosti potrebné vhľadom ku chudobným matkám, ktoré pri spovediach odhalili, že obetovali svoje najmladšie dieťa priľahnutím, aby tak poskytli minimálnu podporu svojim ďalším deťom, a tiež preto, lebo príliš veľa detí zomrelo kvôli opilosti rodičov (11).

Po sérii epidemiologických štúdií, ktoré ukázali najmä neúmerný počet úmrtí dojčiat z rozdielnych prostredí spoločného spania s porovnateľnými ložnými plochami (napr. pohovky a kreslá, postele pre dospelých) najmä medzi nedojčiacimi, chudobnými, politicky a ekonomicky marginalizovanými podskupinami, boli vydané odporúčania pre celú populáciu proti akémukoľvek spoločnému spaniu. Odporúčania vydala AAP (Americká akadémia pediatrov)  v roku 2005 (12) a opäť v roku 2011 (13), pričom ich nasledovali ďalšie krajiny s podobnými alebo rovnakými odporúčaniami.

V nedávnej švédskej analýze, kde je výskyt SIDS je mimoriadne nízky (2 z 10 000 dojčiat), Mollborg a kol. (14) zistili, že spoločné spanie bolo častejšie spojené s úmrtiami SIDS (90% vzorky v porovnaní s ~ 67% spojenými s úmrtiami SUDI). To viedlo vedcov k potvrdeniu švédskych odporúčaní proti akémukoľvek spoločnému spaniu dojčiat mladších ako tri mesiace (15). Ako však autori poukazujú, chýbali tam informácie o kľúčových sociálnych faktoroch vrátane polohy spánku, používania cumlíka, dojčeni, či užívania drog alebo alkoholu, o ktorých všetkých je známe, že ovplyvňujú výskyt SIDS (6).

V súvisiacej publikácii, ktorá použila rovnaký súbor údajov ako Mollborg a kol. (14) a Wennergren a kol. (15: str. 129), Carpenter a kol. (16) zvýraznil kontroverznú metaanalýzu, ktorá bola použitá na posilnenie odporúčaní proti spoločnému spaniu vo Švédsku a inde. Carpenter a kol. vykonali analýzy na individuálnej úrovni po kompilácii dát z piatich veľkých  prípadových štúdií SIDS. Na základe týchto súborných dát autori tvrdia, že aj v prípade absencie fajčenia matiek a/alebo konzumácie alkoholu, dojčené deti spiace s matkou sú vystavené vyššiemu riziku SIDS (16). Je dôležité vziať do úvahy, že štúdia bola veľmi kritizovaná z hľadiska dôležitosti metodologických dôvodov čiastočne preto, lebo päť štúdií zastupovalo  mimoriadne rôznorodé populácie, kultúrne i geograficky, navyše boli uskutočnené v rôznych historicky časových bodoch. Komplikácie sú navyše znásobené ťažkosťami spojenými s  dopĺňaním chýbajúcich údajov (kombinovať päť štúdií), najmä užívanie alkoholu a drog u matiek. Po zverejnení nasledovalo minimálne deväť významných kritík väčšinou so zameraním na platnosť štatistík. Boli položené otázky najmä v súvislosti s pripísaním chýbajúcich údajov a najmä to, že postupy pripísania boli založené na nepravdivých predpokladoch, ako aj analytické prístupy (ktoré samotné sa opierali o pripísané údaje), ako napríklad faktory známych rizík, boli z modelov vynechané, čo vylučuje identifikáciu pravdepodobného menovateľa alebo zmätočných efektov. Vzhľadom na tieto vážne metodologické nedostatky niekoľko kritík poukazuje na to, že návrh výskumu nedokladoval minimálne ani výroky o príčinnej súvislosti (na rozdiel od možných zmätkov) (16).

Môžu sa vzniesť aj legitímne otázky týkajúce sa platnosti odpovedí rodín z daných prípadových štúdií na otázky o tom, kde ich dieťa spalo v referenčnú noc, čo je obmedzenie, ktoré sa vzťahuje na analýzu Carpenters a kol., ako aj ďalšie súvisiace epidemiologické štúdie. V prípade epidemiologických štúdií je nanajvýš dôležitá (samozrejme) presnosť týchto odpovedí pri určovaní platnosti menovateľa, počtu detí, ktoré spali s rodičmi a žili, čo je zásadný predpoklad pre vytvorenie správnych ukazovateľov. V predchádzajúcej štúdii vo Veľkej Británii, Ball a kol. (17) zistila, že keď sa opýtali rodičov kde ich dieťa spalo noc predtým, veľa rodín malo tendenciu odpovedať podľa očakávania, čo bola postieľka, namiesto toho, kde dieťa skutočne spalo (aspoň na časť noci), čo bolo v rodičovskej posteli. Ako ukazuje jej výskum, ak dieťa začalo spať v postieľke, ale neskôr (napr. po prvom dojčení) bolo dieťa premiestnené na rodičovské lôžko, rodičia to stále vnímali (a hlásili), že dieťa spalo vo svojej postieľke, pretože tam „malo“ spať. Skutočne, až po ďalšom skúmaní a preformulovaní pôvodnej otázky „kde vaše dieťa spalo“ Bollovej výskumný tím zistil, že 40% z detí, ktorých rodičia pôvodne hlásili, že spali samé vo svojich postieľkach, spali v skutočnosti časť alebo väčšinu noci s rodičmi. Zaujímalo by nás, koľko epidemiologických zistení (týkajúce sa spoločného spania s dieťaťom) by boli odlišných, ak, ako je bežné v psychologických prieskumoch, pred spravovaním citlivých otázok pre kontrolné rodiny, sa vynaložilo úsilie na overenie ako rodičia vnímajú, interpretujú a odpovedajú na otázky o mieste spánku. Navyše tvrdíme, že skutočnosť, že rodičia sú už vyše desať rokov vystavovaní plošným výstrahám proti spoločnému spánku šírenými autoritami vrátane úradu na ochranu detí, je pravdepodobné, že rodičia sa obávajú priznať ich praktiky ohľadom spania detí.

Z týchto dôvodov (okrem iných) táto súčasná a 15-ročná kontroverzia nevykazuje žiadny náznak ústupu. Domnievame sa, že to nie je prekvapujúce vzhľadom na skutočnosť, že väčšina dojčiacich matiek nakoniec skončí pri spoločnom spánku (aspoň  občas), často nečakane (18), a že ich bábätká sú zjavne vystavené nízkemu riziku SIDS. Skutočne, niekde počas prvých troch mesiacov po pôrode, mnoho, ak nie väčšina, dojčiacich matiek začne spať spolu s bábätkom (aj keď nie nevyhnutne celú noc a každú noc), pretože sa to ukázalo ako úspešný prostriedok na riešenie problémov s dojčením. Spoločný spánok tiež efektívne redukuje nočný plač dojčiat, zabezpečuje lepší spánok pre matku i dieťa a dochádza k väčšej emocionálnej spokojnosti a pripútanosti vďaka tesnejšiemu kontaktu (6). Výskum teda neustále dokazuje, že v západných kultúrach sú dojčenie a spoločné spanie vzájomne podporované. Samozrejme, toto je i prípad mnohých iných spoločenstiev, v ktorých ani praktika (spoločné spanie, dojčenie) ani ich vzájomný vzťah nikdy neupadli do nemilosti (6). Sprievodné účinky spoločného spania sa týkajú jednak vyššieho počtu dojčení za noc a jednak dlhšej doby udržania dojčenia (6), čím podporujú hlavné tvrdenia Mobbsa a kol.

Vzhľadom na tieto výhody a zjavný odpor mnohých rodičov, taktiež mnohých výskumníkov SIDS, prestížnych medzinárodných organizácií, vývinových výskumníkov a podporných skupín dojčenia (6,19,20), šance na odstránenie akéhokoľvek spoločného spania sa javia vysoké nepravdepodobné, najmä vzhľadom na jeho intímne, biologické a funkčného prepojenia na dojčenie, ktoré by bolo negatívne ovplyvnené. Prinajmenšom možnosť vysokej pravdepodobnosti dodržania nekvalifikovaného odporúčania voči komplexnému správaniu, ktoré minimálne polovica plánovanej populácie pravidelne porušuje, sa nezdá byť sľubná (21).

Skutočne, nekvalifikované lekárske odporúčania týkajúce sa komplexu otázky vzťahov, do ktorých rodičia investujú, by mohli  priniesť úžitok len zahrnutím vkladov z iných relevantných vedeckých línií sociálneho, behaviorálneho a fyziologického výskumu. Pripomeňme, že podľa zásad medicíny na základe dôkazov, epidemiologické údaje majú vytvoriť testovateľné hypotézy predtým, ako sú takéto údaje predložené do odporúčaní pre oblasť verejného zdravia (21). Zahrnutie ďalších dôkazov, napr. perspektíva, ktorú ponúkajú Mobbs a kol., by mohli pomôcť uľahčiť nový výskum a umožniť presnejšie hodnotenie – prínosov a rizík spojených so spoločným spaním (22). Domnievame sa, že vynechanie toho, čo iné disciplíny odhalili o faktoroch ovplyvňujúcich spoločné spanie rodiny, vrátane hodnotenia rodičov o výhodách a rizíkách, taktiež hodnoty, presvedčenia a priority, bráni tomu, aby sa veda v otázke spoločného spania stala holistickejšiu. Zároveň by takýto interdisciplinárny prístup mohol viesť ku otvorenejšiemu procesu, ktorý pozýva rodičov (a ďalších vedcov) ku konverzácii. Koniec koncov, sú to rodičia, ktorí nakoniec zostanú spolu so svojimi deťmi, finálnymi rozhodcami pri určovaní toho, kde spia. Maximalizácia a najmä posilnenie ich účasti môže len prospieť rodinám, ktoré zdieľajú svoju posteľ s deťmi.

Teda, problémom zdravotníckych inštitúcií podporujúcich zrušenie spoločného spania, je v prvom rade štyri až šesť miliónov rokov laktospánku [termín, ktorý navrhujeme, definovaný ako dojčiacu matku, ktorá zdieľa rovnakú alebo priľahlú  ložnú plochu s dieťaťom (t.j. spoločné spanie) pri absencii všetkých nebezpečných faktorov]. Také úspešné usporiadanie kŕmenia a spánku (od prahistorických čias ľudstva) nebude len tak ľahko predmetom kultúrneho zrušenia rovnakým spôsobom ako to bolo povedzme pri polohe dojčaťa pri spaní (polohe na brušku), ktorá nikdy nebola súčasťou väčšieho vývinového biobehaviorálneho a ochranného komplexu, akým je dojčenie. To je pre rodičov emocionálne a fyziologicky prvoradé, dávajú doň aj svoj psychologický vklad. Tak ako to platí pre myslenie, ktoré motivovalo Mobbsa a kol. navrhnúť ich model, tak to neplatí pre evolučný odkaz, kde potrebujeme uznať hlbokú potrebu ľudských mláďat po rodičovskom kontakte a dôvod, prečo sú matky a otcovia biologicky naklonení ho poskytnúť (6,9,10)

Stručne povedané, pokladáme etologické vymedzenie Mobbsa a kol. za jednoduchý spôsob, v ktorom ľudská neonatálna biológia nachádza vyjadrenie správneho miesta v správny čas. Hovoríme to vo svetle kampaní „Za bezpečný spánok“, ktoré ako sme už spomínali, sa importujú zo Spojených štátov do celého sveta, a ktoré majú základ v neodbornom odporúčaní proti akémukoľvek spoločnému spánku.

Okrem možného oslabenia dojčenia, takéto odporúčania bránia rodičom získať prístup k informáciám o minimalizácii rizík spoločného spania v prípade, že rodičia sa rozhodnúť tak urobiť, rovnako ako to robia milióny iných (6). Redukcia spoločného spánku na jediný rizikový faktor, je sám o sebe problematický, pretože je zrejmé, že výsledky závisia od toho, kým a ako presne sa ten istý spoločný spánok praktizuje (6,20). Vzhľadom na celú prebiehajúcu polemiku a nedostatok profesionálneho konsenzu, zaiste nové zistenia jednej z najúplnejších a vnútorne najucelenejších epidemiologických štúdií SIDS, ktoré sa doposiaľ vykonali, silne naznačujú, že prístupy na znižovanie nehôd majú oveľa väčšiu šancu na dodržiavanie ako zjednodušujúce, negatívne prístupy. Na základe kombinovanej individuálnej analýzy dvoch populačných štúdií SIDS detí z Veľkej Británie a kontrol s porovnateľným vekom a časom posledného spánku (400 SIDS a 1386 kontrol z piatich anglických zdravotníckych regiónov), Blair a kol. (20) zistili, že v neprítomnosti nebezpečných faktorov spoločný spánok nie je významným rizikom a po troch mesiacoch veku môže byť ochranný.

Končíme tým, že opätovne upozorňujeme na význam evolučných (biologických) procesov, ktoré slúžia ako silný východiskový bod, ako to Mobbs a kol. a ďalší tak výrečne preukázali. Teória dejín života hovorí, že pretože čas a energia matky (a nás všetkých) je obmedzená, tak vklad do hocijakého dieťaťa sa neustále prehodnocuje vo vzťahu ku všetkým ostatným potrebným denným požiadavkám a zodpovednostiam (9,10). V tomto kontexte platí, že pre dojčiace matky, rozhodnutie o spoločnom spaní sa často ukazuje ako podvedomé a neočakávané. Je to snáď pre nenápadný, ale citeľný posun smerom k prijatiu spoločného spania v západných kultúrach napriek jeho negatívnym lekárskym odporúčaniam a objavuje sa spolu s obnovou dojčenia ako kultúrnej normy.

Stručne povedané, je to preto, že tieto dve aktivity sú tak fyziologicky a behaviorálne prepletené a funkčne vzájomne závislé. Pretože to môže pomôcť vyriešiť stagnujúcu a neproduktívnu diskusiu, navrhujeme zaviesť termín laktospánok (spanie na prsníku) ako spôsob na uznanie nasledovného:

1) úlohy, ktorú zohráva trvalý kontakt s matkou pri rozbehu dojčenia;

2) že normálny, zdravý, ľudský spánok dieťaťa nie je možné presne zmerať bez kontextu dojčenia, keďže zmyslová výmena medzi matkou a dieťaťom je zapojená do aktivizovania dojčenia, príjem materského mlieka významne mení dojčenský metabolizmus a materská a dojčenská spánková architektúra vrátane vzorov prebúdzania  ako aj frekvencia dojčenia reflektjú vysoko ucelený systém prispôsobenia

3) že dojčiaca matka spoločne spiaca s dieťaťom vykazuje značne odlišné behaviorálne a fyziologické vlastnosti oproti matke spoločne spiacej s dieťaťom, ktoré je kŕmené z fľaše. Je potrebné toto rozlišovať a dať tomu epidemiologickú kategóriu a prínosy pre hodnotenie rizika. To k tomuto účelu ponúkame túto perspektívu.

Vytesnenie:

Neexistujú žiadne konkurenčné finančné záujmy.

ª2015 Nadácia Acta Pædiatrica. Vydalo John Wiley & Sons Ltd 2016 105, s. 17–21 17

Acta Pædiatrica ISSN 0803-5253

 

Dodatok z emailovej komunikácie:

Myslím, že ťa mätie dieťa ležiace ventrálne-ventrálne na hrudi svojej matky s kladením detí na brucho na nehybné lôžko (nie na chrbát). Prvý z nich NIE je rizikom, zatiaľ čo druhý je. Rizikový faktor pre spánok v žalúdku je nesporný, nesmierne zvyšuje šance SIDS. Ale ležanie hrudník na hrudníku na človeku, najmä dojčiacej matka, NIE JE riziko, ktoré sa vyskytuje, keď je na pevnom povrchu. Ventrálno-ventrálny spánok na hrudi má asi 45 miliónov rokov a je vôbec hlavným primátom vrátane ľudskej polohy na spanie. AAP jednoducho zametá každú spánok na bruchu do tej istej nádoby; ale spánok na hrudi živých odhodlaných matiek so všetkou zmyslovou stimuláciou vrátane čuchových podnetov je biologicky vhodný. Jediným nebezpečenstvom je, že dieťa vykĺzne a spadne z hrude a je zaklinené. To však nie je dosť vysoké riziko, ktoré by sa malo proti nemu odporúčať. Každá matka naraz spí s dieťaťom na hrudi, ako by sa dalo očakávať.

 

Referencie

 

References

  1. Mobbs E, Mobbs G, Mobbs A. Imprinting, latchment and displacement: a review of early instinctual behaviour influencing breastfeeding success. Acta Paediatr 2016; 105: 24–30.
  2. Bowlby J. Attachment. New York: Basic Books, 1969.
  3. Santos IS, Mota DM, Matijasevich A, Barros AJ, Barros FC. Bed-sharing at 3 months and breast-feeding at 1 year in southern Brazil. J Pediatr 2009; 155: 505–9.
  4. Iglesias J, Eriksson J, Grize F, Tomassini M, Villa A. Dynamics of pruning in simulated large-scale spiking neural networks. BioSystems 2014; 79: 11–20.
  5. Deoni SC, Dean DC, Piryatinsky I, Muircheartaigh JO, Waskiewicz N, Lehman H, et al. Breastfeeding and early white matter development: a cross-sectional study. NeuroImage 2013; 82: 77–86.
  6. McKenna JJ, Ball H, Gettler LT. Mother-infant co-sleeping, breastfeeding and sudden infant death syndrome: what biological anthropology has discovered about normal infant sleep and pediatric sleep medicine. Yearb Phys Anthropol 2007; 50: 133–61.
  7. Gettler LT, McKenna JJ. Evolutionary perspectives on motherinfant sleep proximity and breastfeeding in a laboratory setting. Am J Phys Anthropol 2011; 14: 454–62.
  8. Bartick M, Steube A, Schwarz EB, Bimla E, Luongo C, Reinhold A, et al. Cost analysis of maternal disease associated with suboptimal breastfeeding. Obstet Gynecol 2013; 122: 111–9.
  9. Gettler LT. Applying socioendocrinology to evolutionary models: fatherhood and physiology. Evol Anthropol 2014; 23: 146–60.
  10. Gettler LT. Direct male care and hominin evolution: why male–child interaction is more than a nice social idea. Am Anthropol 2010; 112: 7–21.
  11. Anders TF, Taylor TR. Babies and their sleep environments. Children’s Environments 1994; 11: 13–134.
  12. Kattwinkel J. American Academy of Pediatrics, Task Force on Sudden InfantDeath Syndrome. The changing concept of sudden infant death syndrome: diagnostic coding shifts, controversies regarding the sleeping environment, and newvariables to consider in reducing risk. Pediatrics 2005; 116: 1245–55.
  13. Moon R. Task Force of the American Academy of Pediatrics. SIDS and Other sleep related infant deaths: expansion of recommendations for a safe infant sleeping environment. Pediatrics 2011;128: e1341–67.
  14. Mollborg P, Wennergren G, Almqvist P, Alm B. Bedsharing is more common in sudden infant death syndrome than in explained sudden unexpected deaths infancy. Acta Paediatr 2015; 104: 777–83.
  15. Wennergren G, Nordstrand K, Alm B,Mollborg P, Ohman A, Berlin A. Updated Swedish advice on reducing the risk of sudden infant death syndrome. Acta Paediatr 2015; 104: 444–8.
  16. Carpenter R, McGarvey C, Mitchell EA, Tappin D, Vennemann M, Smuck M, et al. Bedsharing when parents do not smoke. Is there a risk of SIDS? An individual level analysis of five case control studies. BMJ Open 2013; 3: 2012– 002299. BMJ Open Published Letters https://bmjopen.bmj.com/content/3/5/e002299 .
  17. Ball HL, Hooker E, Kelly PJ. Where will baby sleep? Attitudes and practices of new and experienced parents regarding cosleeping with their newborn infants. Am Anthropol 1999; 101: 143–55.
  18. Ball HL. Reasons to bed-share: why parents sleep with their infants. J Reprod Infant Psychol 2002; 20: 207–21.
  19. Fetherston C. Bedsharing. What does the community want? What do parents need to know. Brisbane, Australia: Nurture Parenting Magazine, Spring Issue, 2013.
  20. Blair PS, Sidebotham P, Pease A, Fleming PJ. Bed-sharing in the absence of hazardous circumstances: is there a risk of Sudden Infant Death Syndrome? An analysis from two casecontrol studies conducted in the UK. PLoS ONE 2014; 9: e107799.
  21. Sackett D, Strauss S. Evidence Based Medicine: How to Practice and Teach EBM. London: Church Hill- Livingston, 2000.
  22. Volpe LE, Ball HL, McKenna JJ. Nighttime Parenting Strategies and Sleep Related Risks to Infants 2013. Soc Sci Med 2011; 79: 92–103.