Pre časopis Dieťa 10-11/2019
Dilema bábätka: Dojčiť sa alebo byť dojčené?
Už v minulom čísle sme si ukázali, čo dokáže naša reč. Ako sa zmení pohľad na dojčenie, ak prestaneme hovoriť, že dojčenie je lepšie ako umelé mlieko, ale namiesto toho vždy pravdivo povieme, že umelé mlieko je pre dieťa horšie ako dojčenie. Odrazu umelé mlieko nebude vyzerať tak neškodne a dojčenie zrazu nebude luxusné, bude pre dieťa normálne a zároveň optimálne.
Tu máme tiež na prvý pohľad hru so slovíčkami. Však matka predsa vezme dieťa, nadojčí ho a ono sa zároveň dojčí. Áno aj nie. Predstavte si, že ste na hostine a pred vami sú švédske stoly plné dobrôt. Chodíte alebo sedíte, s rukou alebo vidličkou si vyberáte, na čo máte chuť. Ak vám nechutí, decentne to vyhodíte. Ak odhryznete príliš veľké sústo a zabehlo vám, tak si odkašlete a pokračujete ďalej. Keď sa do sýtosti najete, nájdete si kreslo alebo sofa, pohodlne sa natiahnete a zdriemnete si. Prípadne si tam sadnete spolu s drahým a popíjate víno Châteauneuf-du-Pape. Už len pri tej predstave sa vám asi zbiehajú sliny, však?
Teraz zmena. Ste po autonehode, ležíte na posteli, hlava ofačovaná, ruky sú v gypse. Hostiny sa zo zjavných príčin zúčastniť nemôžete, ale láskavý manžel vám vyberie dobroty na tácku a príde vás nakŕmiť. Rozprávať veľmi nemôžete, takže sa musíte spoľahnúť na jeho voľbu a jeho kŕmenie. Raz naberie korenisté, inokedy príliš veľa. Keď vám zabehne, máte čo robiť, aby ste to vykašľali. Mužovi sa zdá, že kŕmenia stačilo, hoci by ste si dali ešte ten punčový rez. So zvyškami odíde a najbližšie sa objaví o tri hodiny, lebo hostí na hostine treba zabávať. V konečnom dôsledku ste vďačná za dobrého muža, že si na vás vôbec spomenul. Jedla bolo vcelku dosť a asi vás trocha v žalúdku potrápi, lebo na tej posteli si pohodnú polohu zvoliť nemôžete a navyše ste bez pohybu. Dobrá správa je, že o pár dní pôjde sadra i obväzy dole.
Kŕmili ste sa v oboch prípadoch, ale v prvom prípade samostatne a v druhom prípade ste boli kŕmená. Dojčiatko je na tom veľmi podobne, i keď si to z nás málokto uvedomuje. Bohužiaľ, proti jeho vôli sa nachádza najčastejšie v pozícii toho postihnutého, kedy je odkázané na dobrú vôľu mamičky. Spomeňme si na typické rady – dieťatko dojčite z jedného prsníka 3,5,10,x minút, potom si dieťa potrebuje oddýchnuť. Prikladajte raz za tri hodiny, čo najčastejšie alebo podľa potreby. Nechajte dieťa vyplakať, nenechajte dieťa vyplakať. Proste snažíte sa o maximum, snažíte počúvať všetky rady ako kŕmiť, a aj tak to nie je dokonalé a bábätko to dáva plačom často najavo.
Prečo? Ono totiž nechce byť kŕmené, chce sa kŕmiť samo.
Ale však to predsa nie je možné, nemá nohy, z postieľky nepríde ku stolu. A aj keby hneď má v perinke voľné ruky, nič si s nimi nenaberie a do úst si ani netrafí.
Naša spoločnosť má v hlavách zakódované, že naše bábätká sú neschopné bytosti, o ktoré sa treba starať, dvíhať, prikladať k prsníku, držať hlavičku a pod. V skutočnosti je to úplne inak. Príroda je dokonalá a niečo ako jedlo pre dieťa nenechá na náhodu. Spomeňme si na malé klokančiatko, ktoré sa rodí temer ako embryo veľkosti fazule a je schopné samé prejsť niekoľko desiatok centimetrov po maminom bruchu až do maminho vaku, kde sa usalaší na niekoľko mesiacov a kŕmi sa samé. Stačí mu len mamin vak a zdroj mliečka.
Spomeňme si na opice. Samice nikto neučí ako kŕmiť a napriek tomu sa malé opičiatka kŕmia samé. Budete oponovať: „Kengurča je vo vaku, ktoré ho drží a opičiatko je už silné a drží sa samé. Nič z toho nám príroda nedala k dispozícii a systém perinka s postieľkou nám funguje dlho a spoľahlivo.“
Až také spoľahlivé to asi nebude, keď veľké percento detí nie je dojčených alebo je dojčenie problematické. V skutočnosti sme aj my boli stvorení dokonalo. Aj naše deti sú pripravené dojčiť sa a obsluhovať samé. Len im nesmieme dať prekážku vo forme separácie, perinky a nevhodnej polohy pri dojčení. V prirodzenej polohe pololežmo už čerstvo narodené dieťa je schopné obsluhovať sa podobne ako keď sme na hostine. Samé si nájde prsník, samé sa napije, ak potrebuje, tak sa prsníka pustí a odgrgne si, a keď už nevládze, tak si pospí. Nohy nemá síce ešte vhodné na behanie a ruky na držanie vidličky, ale krásne sa nimi na mamičke pridŕža a podopiera. Hlavičku mu nikto nemusí držať, udrží si ju aj niekoľko sekúnd vo vzduchu, pekne v záklone. Naopak, nemá veľmi rado, keď je v tom obmedzované a niekto zozadu hlavičku drží. Podopieraním sa rúk, ďobkaním, kývaním hlávky z boka na bok a inými reflexívnymi pohybmi sa dostáva tam, kde potrebuje – ku prsníku. Iste, v prvých chvíľach nie je až také zručné a mamička mu obvykle trošku pomáha priblížením sa ku prsníku, či jeho podržaním (hlavne ak je prsník príliš veľký).
Poloha na chrbte v postieľke je podobná tej našej, keď sme postihnutí. Úplná nemohúcnosť. Dokonca je treba polohovanie, aby sa neotlačila hlavička. Zúfalo myká rúčkami a nôžkami, aby sa zachytilo niečoho pevného – mamy. Ktoré mláďa v ríši zvierat je polohované, či leží na chrbte, pokiaľ sa tam nevie dostať samé? Žiadne. O niečo lepšia situácia nastáva, keď je v tej polohe mame v náruči. Je síce nemohúce, ale aspoň môže byť kŕmené. T. j. teraz závisí od mamičky, či ho k prsníku priblíži alebo nie. Rúčky a nôžky zavadzajú, niet ich o čo oprieť, o čo sa zachytiť. Hlavička sa nemôže voľne zakláňať dozadu podľa potreby, a tak regulovať pitie. Nehovoriac o tom, že pokiaľ je hlava rovno alebo dokonca v predklone (typické pre perinky), tak brada sa temer prsníka nedotkne, naopak, ako prvý sa tam kvôli predklonu dostáva nos. Bohužiaľ, dochádza tu k nesprávnej indikácie slabého prisatia, keď podľa nosa posudzujeme kvalitu prisatia. Nos nie je problém, ale predklon, ktorý obmedzuje dýchacie cesty a ktorý neumožní brade dostať sa do prsníka.
Pri samooblužnej prirodzenej polohe pololežmo ide hlavička automaticky do záklonu, brada do prsníka až tak, že ho preliači a nos je tak nízko, že aj ten je blízko prsníka. Tu noštek v prsníku potvrdzuje výborné prisatie.
Pri poradenstvách bývam pravidelne fascinovaná prerodom nemotornej spiacej bábiky v perinke na dokonalé živé stvorenie. Mamička sa vyzlečie hore bez, dieťatko vytiahne z perinky, dá len do plienočky, položí na seba a začne sa fascinujúci prerod. Dieťatko obvykle po chvíľke precitne a začne opatrne kývať hlavičkou, hýbať rúčkami a nôžkami. Mamička viac alebo menej pomôže dieťatku dostať sa na prsník, a to začne s tou nádhernou samoobsluhou na hostine s chvíľkami pre oddych. Farba pokožky dieťatka je spočiatku tmavá, do fialova (perinka nie je zdrojom tepla na rozdiel od mamy), ale v priebehu hodiny – dvoch zbledne a je rovnakej farby ako má mamička. Pästičky, ktoré boli zaťaté v päsť, kým bolo v perinke (typický znak separácie), sa na mamičke začnú roztvárať. Žiadnych 3,5,10,x minút na prsníku, žiadne prikladanie a odkladanie. Jedna až dve hodiny trvajúca hostina, po ktorej nasleduje jedna až tri hodinky spánku.
Dieťa sa chce dojčiť, nechce byť dojčené.
Načriem trošku aj do zavádzania príkrmov pre dojčiace sa deti. (Pozor, pri umelom mlieku je iný prístup, lebo to je potrebné čím skôr nahradiť za tuhú prirodzenú potravu.) Jeho skutočný čas a potrebu určuje dieťa samé, nie pediater, či babka. Môže to byť v piatich mesiacoch alebo hoci v ôsmich. Všetky potrebné živiny a tekutiny má dieťatko v mliečku v dostatočnom množstve. Začiatok príkrmov je o učení sa jesť, nie potrebe jedla alebo nebodaj náhrade dojčenia (ešte stále sú bohužiaľ časté odporúčania o náhrade dojčenia príkrmom, čo v skutočnosti vedie ku odstaveniu). Keď dieťatko samé vezme mame z taniera kúsok chlebíka, lebo chce zopakovať to, čo mama, to je skutočný začiatok. Potrebuje sa naučiť uchopiť potravu, dať ju do úst, odkusnúť, prehltnúť, ale aj vykašľať, ak zabehne. Takže žiadne mixované zeleninky podávané na lyžičke dieťaťu, ale hoci vylovená uvarená mrkvička z polievky alebo kúsok odkrojeného jabĺčka, ktoré si môže zobrať do ruky. Dojčenie ostáva v nezmenenej frekvencii, akurát hocikedy počas dňa, obvykle v čase keď niekto iný niečo je, ponúkneme aj dieťatku niečo chutné do rúčky. Ešte nikdy som sa nedočítala o žiadnej štúdii, ktorá by potvrdzovala u nás zaužívanú prax v preferovaní varenej mixovanej zeleniny oproti čerstvému ovociu a inej potrave. U amazónskych indiánov je prvá potrava banán. Najtypickejším ovocím nášho prostredia je jabĺčko. Varená šošovica sa dieťaťu môže ponúknuť na kúsku chlebíka alebo zemiaka. Dieťa je tiež veľmi skoro schopné začať používať lyžičku. Príkrmy pre dojčené deti sú teda skôr o zábave spoznávania nových vecí a chutí (iste, aj alergénov), ale nie o objeme. Nie je žiadnou zriedkavosťou, ak dieťa v dvoch rokoch zje tak dve-tri lyžičky tuhej potravy. Netreba sa báť, že zomrie od hladu, ak mama s prsníkom nebude v dosahu, vtedy zje toho aj viac. Podobný prístup je aj ku pitiu. Dieťa sa potrebuje naučiť piť, tekutín má dosť v materskom mlieku. Takže žiadne fľaše, či špeciálne poháriky s násoskami. Stačí obyčajný nerozbitný pohár, trošku vody na dno a zábava v napodobňovaní starších môže začať.
Mimochodom, tento novší prístup ku zavádzaniu potravín sa v angličtine označuje BLW (Baby Led Weaning) a je aj u nás čoraz populárnejší.
Pre lepšiu predstavu klik na video, kde najlepšie uvidíte rozdiel: 
